svetluška

Pri príležitosti svojich narodenín som si uvedomila, koľko skutočných priateľov mám a až ma stislo pri srdci, keď mi došlo, že ich je strašne málo. Neviem, či je správne, deliť ich do kategórií: známi, kamaráti, priatelia. Jednoznačne ten deň, kedy mi to došlo, bol pre mňa dňom veľkých sklamaní. Ozvali a spomenuli si na mňa tí, ktorých som nečakala a milo ma to prekvapilo. Naopak, pre ktorých by to malo byť akousi samozrejmosťou (dovolím si takto egoisticky), sa na mňa úplne vykašlali. Začína mnou prenikať nepríjemný pocit, že v strednej skupine „kamaráti“ je čím ďalej, tým menej členov. No čo si mám myslieť o človeku, ktorý za mnou príde jedine v tom prípade, ak si chce vyliať srdce, vychrliť všetko, čo ho naštvalo, zvaliť na mňa svoje starosti, poprípade zájde len ak niečo potrebuje? Patrím medzi ľudí, ktorí sa nezvyknú sťažovať, len veľmi málo ľudí vie, čo ma skutočne trápi a svoje myšlienky vešiam na nos len málokomu. Ak náhodou niekomu náznakom spomeniem, že ma niečo ťažké čaká a mám pochybnosti ako to zvládnem, automaticky mi zareaguje: „Veď ty to v pohode zmákneš, neboj“ „Si silná, nie?“ „Nejak bude, uvidíš“. V žiadnom prípade nečakám ľútosť, čakám skôr náznak pochopenia a trocha podpory. Zvykla som si na to, že ma považujú za samostatnú a schopnú vyriešiť veci, pomôcť a dať radu, veľmi ma to teší, že mám medzi ľuďmi takéto „meno“, ale... Mám preto na osobu, ktorá mi na môj výlev zareaguje slovami “No a?“ zanevrieť? Pochybujem, či to nie je z časti už aj moja vina, že vždy zotrvávam v pozícii „som zo železa“...Je pre mňa ťažká predstava, že sa niekomu vyplakávam na ramene... po narodeninách som to síce nezvládla a pár sĺz vyronila, ale chvalabohu videli to len dvaja zo štyroch ľudí, ktorí to vidieť môžu. V konečnom dôsledku, v najkritickejšej chvíli si asi najlepšie pomôžem sama, možno tu teda riešim veci, nad ktorými je zbytočné sa pozastavovať. Mrzí ma, že vzťahy, putá, dôvera, všetko visí na tenkom vlásku. Tak a na záver si vravím, čo ťa nezabije, to ťa posilní. Opäť sa na svet pozerám inými očami. Vďaka tejto skúsenosti predsa viem, na koho sa môžem skutočne spoľahnúť(snáď) a u koho načerpať kúsok energie. A keď ani to nevyjde, budem sa riadiť starým známym: „Pomôž si sám, človeče, aj Pán Boh ti pomôže“.