svetluška

Vraví sa, že niektorí ľudia vychádzajú len po zotmení. Stretávate ich len v šerom prítmí nočných klubov, pohľadom zachytíte ich tieň alebo sa pred vami mihne ich tvár osvetlená dosluhujúcou mestskou lampou. Nočný život je nevyspytateľný, nikdy neviete, čo vás čaká. Zahaľuje ho clona tajomna a záhady, pod ktorou často hľadáme vzrušenie. Často krát počúvame nočné sovy rozprávajúce o svojich zážitkoch a túžime spoznať iný, neusporiadaný svet plný dobrodružstva, skazy a odhalených ľudských hriechov. Zažiť, nepodľahnúť a zobúdzať sa každé ráno s vedomím, že viem, kde som. Život s istotou, že všetko, čoho sa dotknú slnečné lúče, je mi blízke alebo známe. Možno sú to aj vaše istoty. Vychádza slnko a ja sedím vo vlaku a neviem sa dočkať. Vraciam sa domov. Lúče ako jemne utkané nite mi hladia tvár a ja nezatváram oči, ale uprene sa zahľadím do žiariaceho kotúča. Všetko mi pripadá bližšie a moje. Privlastňujem si strom, zviera, rieku, trblietajúce sa kvapky rosy... To všetko je moje, lebo nikto to nevidí tak ako ja. Neskrývam sa a nevyhýbam sa dňu, lebo slnko sa odmení tým, že mi všetko vzácne ukáže. Tieto poklady, skrývajúce sa za všednosť sa menia, vždy sú iné a nové. Ostávajú moje. Úžasnou vlastnosťou svetla je aj to, že mnohokrát oslepí natoľko, že si nevšímame špinu, zlo a nepríjemné veci, ktoré nás obklopujú. Ty, ktorý rád a neotrávene žmúriš do slnka, ktorý sa necháš oslepiť, ale nie zaslepiť, si optimista? A ľahšie sa ti žije, lebo zaspávaš s nádejou, že sa ráno zobudíš. Zobudíš sa rád, lebo oči rozlepíš, aby si videl. Žiara a teplo zalievajú kút vyľudneného baru. A ja sa teším, že to vidím.