svetluška

Zamyslela som sa nad tým keď som robila v záhrade. Vytrhávala som burinu, ktorá ničila pekný trávnik a kazila celkový dojem. Robila som to bez rozmyslenia a automaticky, veď komu ju treba, bráni rastu pekných kvetín a sviežej trávy. Podobne je to aj v živote. Silnejší si ľahšie vykliesnia cestu, rýchlejšie sa dostanú do výhodnejšej pozície, jednoducho na to majú... Majú na to? Každopádne, mnohí majú na to ľudí, ktorí tú burinu vytrhajú za nich.  Mnohokrát sa dostanú do takej roviny, že z nadradenej pozície sa na ostatných pozerajú arogantne zvrchu pohŕdavým pohľadom. Je možné a dosť pravdepodobné, že sa z nich tak postupne vytratí ľudskosť, schopnosť empatie, pochopenie druhých... A čo tí ostatní?  Slabší, podradenejší, neschopnejší, tichší, zatrpknutí, urazení. Sú naozaj takí? Veď mnohokrát okolo seba počujeme, radšej sekaj dobrotu, drž jazyk za zubami, neozývaj sa, lebo to nedopadne dobre. Presvedčila som sa aj o tom, že keď sa niekto neozve, je zle, a keď sa ozve, tiež zle. Čo z toho si vybrať? Vravieť pravdu do očí, svoj názor, nemyslím tým však násilne a agresívnym spôsobom, alebo mlčať- držať krok aj hubu? Poznám viacero ľudí, ktorí si to svoje miesto pod slnkom vydobyli veľmi pôsobivo, uznávam ich že niečo také dokázali a ich úspechy sú zaslúžené, lebo na sebe makali.  Ale keď si spomeniem, koľko ľudí bezohľadne vyšachovali z hry a dosť nepríjemným spôsobom, riadiac sa „heslom“ „zavadziaš, uhni!“ alebo niečo podobné, začínam pochybovať. Prvé miesto, tak či tak, aspoň u mňa, získavajú ľudia, ktorí majú na všetko ľudí, doteraz som nezažila, že by riešili nejaký problém. Mám však pocit, že ich zázračne obchádzajú nielen všetky strasti, ale aj radosti, ktoré život prináša. Jednoduchý život? Ochotných vyciciavajú jedna radosť, bez rozpakov zdvihnú telefón a na počkanie sa im splnia najrôznejšie želania. Sú tí, ktorých takto využívajú, slabí? Neschopní si uvedomiť že niekto ich potrebuje vo svoj prospech a potom sa ich vzdá? Kde sa zaradiť? A ak sa povie, zvoľ si zlatú strednú cestu, ktorá to je?