svetluška

Všetci raz budeme pykať za svoje hriechy. Keď to hovorím o niekom, vraví sa mi to ľahšie, pokiaľ ide o mňa, zmocňuje sa ma znepokojujúci nepokoj. Ako dnes, keď som skončila so svojím druhým ja a presvedčená o tom, že mi bude ľahšie, vydala som sa na každodennú cestu životom. Ale ani množstvo ľudí, ich vrava, hukot električky, pípanie pokladní v tescu neprehlušili moje výčitky svedomia. Vravím si, že oni sa postupne pod návalom ďalších udalostí udusia, ale je toto dobré? Udusím ich a napriek tomu sa so mnou bude celý život vliecť vina a keď ich nechám vyplávať na povrch, ublížim tým ďalším ľuďom. Je zvláštne, s akým pokojom a bohorovnosťou prijímam následky. Som napätá ako struna, ale nehýbem sa, nevydávam žiaden zvuk, ale raz sa ma dotkne pravda a vtedy ma to rozochveje tak, že budem kvíliť od žiaľu. Som si istá, že to príde, vyúčtovanie. Neviem kedy, len viem, že raz za všetko zaplatím. A vtedy budem sama.