Sú ľudia, ktorí všetko plánujú nudní? Je naozaj také vzrušujúce byť človekom spontánnym, dobrodružným a nevypočítateľným? Možno je to „in“, ako sa dnes s obľubou hovorí, vravieť: „Žijem zo dňa na deň; nikdy neviem, čo mi zajtrajšok prinesie; ktovie, kde a s kým budem o mesiac“. Sama sa takýchto fráz a postojov k životu stránim, aj keď mám okolo seba veľa ľudí s podobnou filozofiou a myslím si, že aj sama, aj keď nie vlastným pričinením, k tejto „skupine“ ľudí patrím. V podstate mi pripadá hlúpe, deliť nás, vás, všetkých okolo na takéto skupiny. Môj spôsob života by v podstate splnil kritériá oboch. Študujem, preto rozmýšľam o stáži v zahraničí, kde by som sa mohla ocitnúť aj o zopár mesiacov. Kedy presne a či vôbec? To vám teda neviem povedať. Veď som človek spontánny. Kamoška ma volá von do baru. Pôjdem? Neviem, podľa toho, akú budem mať náladu a ak stretnem niekoho zaujímavého po ceste, možno zájdem na kávu s ním. Veď som človek spontánny. Lacná letenka na kraj sveta budúci rok? Kúpim, aj keď neviem, či pôjdem, možno bude pršať, mne sa nebude chcieť ísť a skončím v kine so sáčkom popcornu v ruke. Veď som človek spontánny.
Od prírody však aj rada veci plánujem dopredu, mám sny, ciele a plány, ku ktorým sa chcem stoj čo stoj dostať, lebo čo si zmyslím, to aj chcem, a to čo najskôr. Zaujímavá práca s možnosťou povýšenia, strecha nad hlavou, ktorú mi nik nevyfúkne a nič neodfúkne, stály partner, ktorého vôňu si zapamätám, lebo bude stále so mnou, aj v dobrom aj v zlom. Všetko na svojom mieste a v správnom čase.
Problém je vlastne v tom, že predstava narušenia zabehaného stereotypu mi naháňa strach, ktorého sa snažím zbaviť, niekedy neúspešne. Spresním: Keďže si predstavujem budúcnosť s konkrétnym človekom, najčastejšie sa mi pocity úzkosti spájajú s jeho stratou alebo s odcudzením nejakou rozkošnou zmyselnou dračicou, ktorá sa v závislosti od situácie zaraďuje buď do skupinky „Hrrr hrrr, mám ťa!“ alebo „Dočkala som sa, konečne je môj!“. S takýmito myšlienkovými pochodmi sa (ne)dobrovoľne začínam hlásiť k osobám, ktoré naháňa stihomam zvaný žiarlivosť. Som si vedomá toho, že ak tomuto druhu nočnej mory nechám voľný priestor, môžem veľmi „spontánne“ o milovaného človeka prísť. Ja viem, istá miera je zdravá, ale kedy pohár(trpezlivosti, hlavne partnerovej) pretečie? Skúšať radšej nebudem.
Podľa mňa má každý z nás v sebe takého škriatka „plánovača“, ktorý má blok v ruke a každý vytýčený cieľ, túžbu, sen a predsavzatie si starostlivo zapisuje. Často potom vyškrtá celý rad našich plánov, a to práve vtedy, keď nám do života vstúpi „On/ Ona“, ktorého/ktorej osobný škriatok má s nami celkom iné úmysly...
Škoda, že niekedy v tom zozname chýba oporný bod- spoločný cieľ, ktorý by dvoch milujúcich sa ľudí spojil.. navždy. Ja viem, že keď sa chce, tak sa dá, ale predsa... Som naivná?
Uzavrieť načatú tému teda ani neviem. Jednoznačné riešenie nenachádzam. Plánovať, neplánovať, či baviť sa, byť trocha ľahkovážnym a bezstarostným,? Každý z nás je „z iného cesta“ a rovnaké situácie prežívame rozdielne, s problémami sa tiež vyrovnávame každý inak, no všetci máme sny, emócie, starosti a radosti. Ako sa vyhnúť sklamaniu a nespraviť chybu, ktorej spáchanie je ovplyvnené buď spontánnou reakciou či plánmi do budúcna, dvakrát?
Mám pocit, že niekedy je naozaj lepšie nerozmýšľať, vypnúť mozog, lebo potom mi napadajú takéto blogy. Musím však priznať, cesta mi ubehla rýchlejšieJ
Komentáre
hmm