svetluška

Ake marne jej to pripadalo, vyznavat mu lasku, pisat, vraviet mu to, pripominat, aby vedel kazdu sekundu a myslel na to. Na co mu to bude? Naco to bude dobre jej, ked nepociti jeho myslienky, ked to nepovie tak, ako by si stokrat uprimne zelala. Cakat na ozvenu kazdeho po case omrzi. Vie to, je stastna, plna lasky, v hrudi ma plno iskier, zeravej lavy, ide ju zadusit, leskne sa v nej cepel zabodnuta prihlboko. Zviera ju a potom to vykasliava. cely jej zivot sa jej premieta pred ocami a ked si polozi otazku: "Aky to mame vlastne vztah?", "Co to je? Ma to buducnost?" tak namiesto odpovedi, alebo aspon teorii jej v hlave huci plno otaznikov. Ano, je stastna, toto nie je narek nestastne zamilovanej, ale tej, ktora sa toho boji. Ta dyka s ostrou cepelou nebola do jej srdca zabodnuta nahodne, veri v osud, tak sa to malo stat. nerobi z toho dramu. Len ma obcas strach, ze on chyti rukovat, vytiahne a zabodne spat, na rovnake miesto sposobom, ako sa to stalo kedysi davno. Citi horuci vlnu a tlak niekde v cele, scerveneju jej oci, dychci, ale nevzlyka. Nepomohlo by to nikomu. Je to obava, ze dava viac ako dostava? Opakuje si stale dookola, budes ticho, budes mlcat, skus zamknut a kluc mu das neskor, ked on ti da ten svoj, priamo do ruky, z oci do oci. Vzlyk, dva, tri krat, viac a dost, stacilo. Ona nevie ci to nechat plynut, nech bude ako ma byt. Vraviet vsetko co ma na jazyku, alebo chvilu predstierat a cakat. Vypocitavo cakat ako zareaguje ked uz nebude pocut ani ozvenu.

Krehka zena a jej vyznanie v beznom zivote, jeho rychlom tempe a automatickych reakcii nema miesto. A co je to vlastne ten bezny zivot, rutina?

Vzrusenie by sme mali aj v sialenom kolotoci zivota vnimat ako piesok, nafukany do oci, lebo ked sa zaplnia slzami, vidia inak.

Neha, ta by mohla pohladit ako jemny vanok lice, strapatiaci vlasy.

Laska? Ak je tu, nech si robi, co chce.

Coskoro si svoj ulomok vezme spat.