svetluška

Zverím sa vám so strachom, ktorý sa ma zmocňuje zakaždým, keď idem nakupovať alebo do banky vyplatiť si intrák. To sú veci, bez ktorých sa nezaobídem. Jesť musím, a aj čosi na sebe musím mať, aby som nechodila nahá, strechu nad hlavou tiež,  takže na "to" naďabím často. Veľmi často. Sú to sklenené otáčacie veci(neviem ako to správne nazvať), čo slúžia ako vchod do supermarketov alebo iných budov, alebo dvere na fotobunku. (Turnikety zvládam) Najhorší vzťah mám s košickými dverami v Tescu na Hlavnej, respektíve ešte s nimi žiaden vzťah nemám, lebo vždy keď mám nimi prejsť, ako naschvál mi zablokujú cestu. Akoby chceli povedať: Kam sa trepeš mladá?! a zatvoria sa mi pred nosom. Vtedy blednem, lebo už vidím, ako sa ku mne približujú ich hrany chystajúce sa rozseknúť ma na dve polky. Podľa mňa im nesprávne funguje fotobunka alebo čo. V obchodnom centre Optima som si na taký vchod zvykla, a oni ma nahnevali, lebo namiesto nich tam vlani inštalovali také otáčacie. No keď sa krútia a ja s nimi behajú mi po chrbte zimomriavky. Cítim sa v nich uväznená. Zažila som aj to, že do preskleného dutého stredu dali plyšáky. Myslela som si, že to preto, aby ma upokojili a vytvorili príjemnú atmosféru... Hneď ako som sa začala točiť, došlo mi, že to je len reklama a viac ich zaujímajú hračkychtivé deti a nie ja. No a najhoršia vec sa mi stala tento piatok. Ráno som úspešne spravila skúšku, tak som sa vybrala na nákupy, že sa nejako odmením. Slnko krásne svietilo a tak... Keď som mala vojsť do nákupného centra (znie to tak honosne ale v skutočnosti tam na všetkých nás číha veľa nebezpečenstva a rôzne pasce), spomenula som si na mnohé rady a odporúčania mojej rodiny a kamarátov ako mám postupovať, aby som sa zbavila obáv, že skončím ako sekaná na pulte "mäsové špeciality". Dýchaj. Toť prvá rada. Nádych, výdych, nádych, výdych.. Ok, ide to. Rada druhá: Vojdi s niekým. Hm, to by šlo, vravím si, a hneď som si vyhliadla dve puberťáčky( alebo tínedžerky ako sa dnes vraví) a nalepila som sa na ne. Potom mi v hlave znelo: Kráčaj pokojne, neskackaj splašene, prispôsob sa pohybu tej otáčacej veci. Jasné. Veď to ide. Idem si idem...A potom to prišlo.... Mala som  na  nohách lodičky.  A také topánky majú opätky... A oni tí blbci ku vchodu dajú niečo ako rohožku, gumovú s dierami, aby sme si tam mohli otrieť blato a nezašpiniť lesknúcu sa podlahu vnútri! Hádajte čo sa stalo! Do jednej tej diery mi zapadol opätok! Áno! V posledných sekundách som do pravej nohy dostala kŕč, zozelenela som a srdce mi začalo biť ako šialené. Už som videla svoje bezvládne telo ležiace tam dnu. Som presvedčená, že len v takomto stave by sa vedelo prispôsobiť tomu pravidelne sa krútiacemu monštru. Ani si nechcite predstaviť, ako zúfalo som sa snažila dostať ten nešťastný opätok von. Oči vypúlené presne ako makak v ZOO. Nakoniec sa podarilo. Fu. To je zážitok...už nikdy viac. Prečo nie sú všade také obyčajné dvere s nápismi SEM a TAM? Síce nie vždy sa trafím a tlačím do opačnej strany...ale...