svetluška

Často zablúdila do tmavého, tichého parku. Bol plný stromov, pod nimi lavičky, na ktorých už dlho nikto nesedel. Kedysi dávno ste tam mohli zazrieť párik milencov. Obaja boli zahĺbení do svojich myšlienok. Neprezradili ich jeden druhému. Všetky city, obavy, nádeje, všetky sklamania nečujne vydychovali. Vzniesli sa ako malé obláčiky pary ku korunám stromov. Tôňa všetko bezpečne skryla. Listy, kmeň, vetvy, miazga, všetko je doteraz nasiaknuté nevypovedaným očakávaním, čo prinesie minulosť a čím bude naliehať budúcnosť. Vyhnúť sa tomu nemohli. Každý dúfal v niečo iné. Aspoň obaja verili. To ich rozdelilo. Bolo toho viac, na dôvody sa nepýtajte. Oni vedia svoje. Ako ostatní, prechádzajúci okolo. Mýlia sa.

Napriek všetkému je isté, že ona medzi nimi vytvorila puto. Ona ich spojila. Odo dňa, kedy sa narodila, chodievala do toho zabudnutého parku namiesto nich. Sadla si na lavičku(voňala zhnitým drevom), ruky oprela o operadlá pokryté hrdzou, nohy zabárala do jemného štrku. Po tele, tvári, vlasoch jej stekali kvapky. Pomaly, aby jej pokožka plne nasiakla vlahou, čo po sebe nechali jej rodičia. Počula, ako lesknúce sa mäkko dopadajú a rozbíjajú sa pri každom náraze na jemné trblietavé čriepky. Pekný pohľad. Bolelo to. Rokmi sa postupne vytratí, vravela si. Ale ona vlastne chcela, aby stopa v nej nezmizla úplne. Okolie ju nútilo hľadať. Nájsť ten bod, ktorý ich zlomil. Má strach, že raz príde rad aj na ňu, preto ho chce nájsť. Zvykla si na ich vôňu, keď boli spolu. Ak keď bola s každým osamote. Vysielala k obom teplo, no keď jeden z nich začal chladnúť, ochladlo aj jej srdce, a to veľmi rýchlo. Začala trpieť a utiekala sa k druhému. Vo chvíli, kedy sa vôňa domova miesila s vôňou lásky toho, kto pri nej ostal až doteraz, bola jednou z  najšťastnejšich v jej živote.