V poslednej dobe ludia okolo mna, ci daleko odo mna (ktori su aj tak pri mne myslou, snad) pocuvaju moje staznosti na pocasie. Strasne tu totiz prsi, vobec to nevyzera ako leto, kazdy den je okolo 18- 20 stupnov. Fuka studeny vietor. V noci leje. Aj teraz sedim v podkrovnej izbe tehloveho holandskeho domceka a tento blog pisem zamotana v deke.
Ale dnes, ked prestalo prsat a pes sa pytal von, vzala som ho na vodzku a sla sa prejst. Presli sme len par metrov a bolo. Zacitila som vonu vlhkej zeminy a kvetov posiatych lesklymi kvapkami, ktore ma oslepili... Zdalo sa mi, akoby kazdy moj krok vypustal zo zeme vonu, akoby sa pod mojim tlakom poddavala, vlnila, priznavala, ze este nevladze a nechava vsetko na mne. Nerozmyslala som kam idem, sla som. A to nieco tak prijemne, hrejive, co sa tesilo, ze som vysla na svetlo bozie, bolo cely cas so mnou a ja som sa citila lahucka a bezstarostna. V takychto chvilach akoby bolo vsetko na dosah ruky, vsetky moje plany, ciele, tuzby, mozno nerealne sny, ludia, ktori mi chybaju, riesenia, ktore inokedy povazujem za hlupe a nic neriesitelne...
Slnku, dazdu, prirode, ci Bohu- nech uz to bude co chce a mozno sa to nikdy nedozviem- nieco dlhujem. Trocha pokory a vdaky.
Komentáre
sme na
každý večer chodím na pochôdzku s manželom (psa nemáme) aj tri hodiny...akoby zázrakom je stále pekné počasie pred západom slnka...bože ďakujem!
pekný týždeň a verím, že zažijeme aj leto..ako u nás doma, na slovači:))